Kto by si neprial, aby ho ošetrovala príjemná, usmiata osoba, ktorá má rada svoju prácu, je v nej spokojná, a chce pacientovi úprimne pomôcť? Z „nemocníc“ by sa veľmi rýchlo stali skutočné „ozdravovne“. A o to predsa v zdravotníctve ide. O spokojný a zdravý národ.
Nie raz sme boli svedkom pri návštevách v domove sociálnych služieb, že klienti tohto domova mali podliatinu pod okom s vysvetlením od personálu, že „nám spadla pri sprchovaní“, niektorí klienti boli priviazaní k posteli, neprestajne z izby kričali, a pod. Pacienti môžu byť nekooperatívni, prípadne až agresívni, ale ošetrovateľský personál by mal byť pripravený v takýchto prípadoch vhodne (!) zakročiť pre ukľudnenie situácie a vyhnutie sa ujme na ktorejkoľvek zo zainteresovaných strán. V prvom rade však na strane pacientov, ktorí – najmä v domovoch sociálnych služieb – sa nevedia brániť prípadnému nevhodnému prístupu zo strany personálu.
V minulosti sa o svojich chorých členov a starých rodičov starali rodinní príslušní v rode. Dnes, v dôsledku atomizácie spoločnosti vrátane rodu a rodiny, tieto činnosti vykonávajú zamestnanci zdravotníckych zariadení. Na potrebe pristupovať k tejto činnosti ako kedysi v rodine, to však nič nemení. Len sa k tomu pridáva potreba vysokej odbornosti, psychickej odolnosti a aplikácia najnovších vedeckých poznatkov.
Aké máte skúsenosti s ošetrovateľstvom vy?
Viete aký je rozdiel medzi ošetrovateľskou starostlivosťou a praxou a ako možno dosiahnuť vyššiu kvalitu v ošetrovateľstve?
Ošetrovateľstvo ako všeobecný pojem zahŕňa (i) ošetrovateľskú starostlivosť a jej praktické uplatňovanie vo forme (ii) ošetrovateľskej praxe.
Ošetrovateľskou starostlivosťou sa podľa Zákona o zdravotnej starostlivosti[1], rozumie zdravotná starostlivosť, ktorú poskytuje sestra s odbornou spôsobilosťou metódou ošetrovateľského procesu v rámci ošetrovateľskej praxe[2].
Ošetrovateľská prax je praktické uskutočňovanie činnosti sestry a činnosti pôrodnej asistentky pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti a pôrodnej asistencii, riadení a poskytovaní ambulantnej zdravotnej starostlivosti a ústavnej zdravotnej starostlivosti metódou ošetrovateľského procesu[3]. Rozsah ošetrovateľskej praxe je poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v rámci neodkladnej starostlivosti, prevencie, diagnostiky, liečby a dispenzarizácie[4].
Ten istý zákon následne osobitne rozoznáva aj ošetrovateľskú starostlivosť a) v zariadeniach sociálnej pomoci (t.j. v zariadeniach sociálnych služieb a zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately)[5] poskytovanú zdravotníckymi pracovníkmi ako zamestnancami týchto zariadení[6], b) následnú a c) dlhodobú ošetrovateľskú starostlivosť, d) domácu ošetrovateľskú starostlivosť[7] ako typ ambulantnej zdravotnej starostlivosti, a pod.
Ošetrovateľský proces je systematická, racionálna a individualizovaná metóda plánovania, poskytovania a dokumentovania ošetrovateľskej starostlivosti a pôrodnej asistencie. Jeho cieľom je určovať skutočné alebo predpokladané problémy osoby v súvislosti so starostlivosťou o zdravie, naplánovať uspokojenie zistených potrieb, vykonať, dokumentovať a vyhodnotiť špecifické ošetrovateľské zásahy na ich uspokojenie. Súčasťou ošetrovateľského procesu je určenie sesterskej diagnózy.[8]
Takéto rozdelenie a zadefinovanie pojmov ošetrovateľská starostlivosť a pôrodná asistencia sú mierne mätúce. Avšak, na základe uvedeného možno skonštatovať, že ošetrovateľská prax zahŕňa praktickú činnosť pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti aj pôrodnej asistencie metódou ošetrovateľského procesu.
Ošetrovateľská prax je špecifická (v porovnaní s inými povolaniami) v prvom rade charakterom poskytovaných služieb (charakterom vykonávanej práce), nevyhnutne spojeným so sociálnym rozmerom. V rámci ošetrovateľskej starostlivosti sa predovšetkým poskytuje odborná praktická starostlivosť o zdravotný stav pacienta alebo klienta, a to v priamom, často fyzickom, kontakte s pacientom (klientom). V mnohých prípadoch je poskytovaná starostlivosť pacientom, resp. klientom, ktorí sú na ňu fyzicky odkázaní.
Preto cieľom ošetrovateľskej praxe, a ošetrovateľskej starostlivosti celkovo, zákonite musí byť poskytovanie čo najkvalitnejších služieb pacientovi alebo klientovi na jednej strane, s veľmi citlivým, empatickým prístupom na strane druhej, aby sa mu pod odborným pôsobením podarilo nielen prinavrátiť, zlepšovať alebo aspoň udržiavať zdravotný stav, ale aby sa pacient cítil aj ľudsky spokojne vďaka individuálnemu, empatickému prístupu. Stav psychického rozpoloženia pacienta je totiž podľa mnohých výskumov určujúcim faktorom pri zlepšovaní jeho fyzického zdravotného stavu.
Tento cieľ možno dosiahnuť len prostredníctvom vysoko kvalitného personálu, ktorý je odborne pripravený a zároveň aj empatický, s pozorným a starostlivým prístupom k pacientovi ako k človeku so špecifickými potrebami v zraniteľnom fyzickom aj psychickom stave, ktorý je určitým spôsobom „odkázaný“ na svojho ošetrovateľa a jeho prístup k nemu.
Práve toľko potrebný empatický prístup ošetrovateľa môže byť často naozaj osobnostná výzva najmä pri niektorých pacientoch, ktorým fyzický stav neumožňuje byť v psychicky ideálnom rozpoložení, čo sa môže prejavovať aj v ich vonkajších prejavoch, vrátane interakcie s ošetrovateľským personálom.
Aké špecifiká má zabezpečenie motivácie ošetrovateľských pracovníkov?
Kvalita poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti je priamo závislá na kvalite výkonu podávaného pracovníkmi v ošetrovateľstve.
Manažment v ošetrovateľstve by mal brať do sociálnu zodpovednosť spojenú s ošetrovateľskou starostlivosťou, a nepristupovať k riadeniu ako ku klasickému podniku zameranému na zisk.
Práca v ošetrovateľstve je bezpochyby náročná tak po fyzickej aj psychickej stránke. Mnohí pracovníci v ošetrovateľstve vykonávajú rôzne úkony starostlivosti o pacienta, ktoré zahŕňajú aj polohovanie pacienta, jeho osobnú hygienu, a pod., pričom všetky tieto činnosti si vyžadujú od ošetrovateľa/ky určitú mieru fyzickej kondície a námahy. Bez nej by mohlo dôjsť k úrazu nielen na strane pacienta, ale aj samotného ošetrovateľa.
Okrem fyzickej stránky je u ošetrovateľského personálu z psychickej stránky potrebná na jednej strane určitá „jemnosť“, v zmysle adekvátnej dávky empatie a ľudskosti voči pacientom ako ľudským bytostiam, ktorí potrebujú ich odbornú pomoc, a na druhej strane psychická odolnosť, nakoľko ošetrovateľ sa denne stretáva s rôznym zdravotným stavom, od pooperačných stavov, poúrazových stavov pacientov, s pacientami, ktorí z rôznych dôvodov už nie sú spôsobilí sa plne o seba postarať, ťažkými chorobnými stavmi, nešťastnými pacientmi, a pod. Každý zdravotnícky pracovník by mal byť schopný pravidelnej psychohygieny, aby sa psychicky vedel s touto stránkou svojej práce vyrovnať.
Veľkým faktorom, ktorý je dôležitý v zásade pri akomkoľvek zdravotníckom povolaní, je okrem jeho náročnosti už tradičné neadekvátne finančné ohodnotenie, ktoré sa týka aj sestier a iného ošetrovateľského a pomocného personálu, bez ktorého by však poskytovanie zdravotnej starostlivosti nebolo možné.
Čo teda špecificky motivuje ošetrovateľských pracovníkov vykonávať svoju prácu? A akými stimulmi je vhodné a efektívne ich motivovať v rámci motivačnej stratégie zamestnávateľa?
1. Organizácia práce
V rámci výskumu v oblasti motivácie rôznych zdravotníckych pracovníkov vykonanom Hadašovou a kol. formou dotazníkov, sa vyjadrilo 21,3 % respondentov, že ich zamestnávateľ vôbec nemotivuje, pričom časť z nich uviedla, že uvažuje nad zmenou povolania[9].
Zo subjektívnych odpovedí respondentov vyplynulo, že ani nízke finančné ohodnotenie samotné, ani materiálno-technické vybavenie pracoviska nie sú rozhodujúcim faktorom pre uvažovanie o zmene povolania[10].
Takýmto faktorom však z pohľadu respondentov je kreatívne uplatňovanie motivačných nástrojov zo strany zamestnávateľa a organizačná kultúra a systém riadenia zdravotníckych zariadení[11]. Inými slovami, organizácia práce a s tým súvisiaca atmosféra na pracovisku je výnimočne motivujúcim faktorom v oblasti zdravotnej starostlivosti vo všeobecnosti, t.j. možno odôvodnene predpokladať, že aj v ošetrovateľskej praxi.
Je prirodzené, že zamestnanec je pozitívnejšie motivovaný ísť každý deň do práce, pokiaľ ho čakajú príjemní a nápomocní kolegovia a chápavé vedenie, ktoré nevytvára nadbytočný stres. Každá negatívnejšia skúsenosť priamo pri práci s pacientom je ľahšie psychicky zvládnuteľná, ak má ošetrovateľský personál okolo seba prívetivých kolegov, s ktorými je „na jednej lodi“ a vedenie, ktoré rozumie tomu, že kvalita služieb začína v prvom rade u personálu, ktorý tieto služby poskytuje.
S racionálnym vedením súvisí aj spôsob organizácie práce a organizačnej kultúry. V Hadašovej výskume takmer 60 % respondentov sa sťažovalo na pracovné prostredie vytvárajúce stres, najmä ako dôsledok nedostatku času, zlej organizácie práce a nedostatku personálu[12]. Rovnaké závery možno aplikovať aj na samotnú ošetrovateľskú prax, v ktorej prirodzene spôsobujú stres podobné faktory, ktoré môžu viesť k nemožnosti vziať si dovolenku na oddych z dôvodu personálnej poddimenzovanosti, príliš veľa pacientov na pracovnú dobu jedného pracovníka, a pod. V takom prípade môže vznikať výrazný časový tlak na zamestnancov, stres, hostilita na pracovisku, a netrpia tým len zamestnanci samotní, ale aj pacienti.
Preto manažment v ošetrovateľskej praxi by mal dbať na takú organizáciu práce, aby každý zamestnanec mohol a mal vytvorené podmienky na to, aby našiel správnu rovnováhu medzi prácou a súkromným časom a v práci, aby mohol vykonávať prácu v dostatočnom časovom priestore.
2. Podpora empatického prístupu
V princípe podmienkou sine qua non pre kvalifikáciu na prácu v ošetrovateľstve by mal byť pozitívny, v určitom ohľade altruistický postoj k ostatným ľuďom, najmä tým, ktorí potrebujú pomoc. Takýto prístup by nemal byť považovaný za slabosť, ale cnosť. Každý človek, najmä ak sa ocitne v zdravotnom stave, v ktorom potrebuje pomoc cudzieho človeka, ocení prístup, ktorý napriek všetkému zachováva jeho ľudskú dôstojnosť a nedegraduje ho len na „číslo“ alebo „diagnózu“, či „prácu“ pre niekoho.
Podpora ľudského a citlivého prístupu a tým motivácie k prejavom tohto prístupu voči pacientom (a kolegom samozrejme) by mala byť zabezpečená celkovou politikou v zdravotníckom zariadení, ktorá neskryte kladie dôraz na blaho pacienta.
Kontrola by mohla byť zabezpečovaná dotazníkmi spokojnosti zo strany pacientov a následným patričným ohodnotením najlepších pracovníkov z pohľadu pacienta za určité časové obdobie. Takíto pracovníci by okrem verejnej pochvaly mohli byť aj špecificky odmenení, či už finančným benefitom alebo nefinančnou odmenou (napr. poukážkou do wellnessu).
V praxi totiž často dochádza k tomu, že pacient sa takémuto pracovníkovi odmení sám po skončení zdravotnej starostlivosti vo forme nejakej drobnosti (káva, čokoláda, a pod.), ale absencia odozvy u vedenia a rozšírenia povedomia medzi ostatnými kolegami pravdepodobne nebude mať vplyv na výrazné zvýšenie motivácie u daného pracovníka ani u jeho ostatných kolegov.
Tieto závery podporuje aj výskum, prezentovaný v diplomovej práci Lívie Kollárovej[13], podľa ktorej cit.: „Z prieskumu vyplýva, že najdôležitejší faktor v motivácii sestier je spokojnosť pacientov a/alebo príbuzných s poskytnutou starostlivosťou.“
3. Aktívna komunikácia a spätná väzba
Angažovanosť zamestnancov v riadiacich procesoch je ďalším významným faktorom pri vytváraní príjemnej, a tým motivujúcej pracovnej klímy. Podľa Hodašovej výskumu je u dopytovaných zdravotníckych pracovníkov preferovaným štýlom riadenia participačný, prevládajúci na pracovisku u len niečo vyše 42 % respondentov, pričom takmer rovnaký počet (40 %) uvádza, že na ich pracovisku vládne direktívny systém riadenia[14].
Vzhľadom na náročnosť ošetrovateľskej praxe je nevyhnutné, aby manažment dostával od zamestnancov neustálu spätnú väzbu ohľadom ich pracovných podmienok z ich pohľadu, čo mu umožní adekvátne reagovať a prispôsobiť (nielen) motivačnú stratégiu na pracovisku.
Otvorená komunikácia zo strany manažmentu voči zamestnancom ohľadom priestoru na zlepšenie a spätnej väzby k ich práci, je vždy veľmi vítaným prvkom na pracovisku. Každého človeka motivujú pochvaly a povzbudenie na poučenie sa z chýb.
Čím väčšia transparentnosť na pracovisku, tým menej stresu z prípadného postihu a tým väčšia chuť a motivácia do práce.
4. Ostatné
Správnu a udržateľnú motiváciu zamestnancov v ošetrovateľstve možno dosiahnuť aj neustálym zvyšovaním odbornosti ošetrovateľských zdravotníckych pracovníkov zaujímavými školeniami, práca s moderným vybavením, dôsledné dbanie o správne osobnostné predpoklady pre tento typ práce, čo najväčšie možné odbúranie stresu na pracovisku správnou organizáciou práce a otvorenou komunikáciou, taktiež budovanie spoločného tímového ducha, ale predovšetkým starostlivosť o pochopenie sociálnej funkcie ošetrovateľskej práce a ich úlohe pri starostlivosti o zdravie národa. V neposlednom rade adekvátnym finančným ohodnotením, resp. bonusmi vždy, keď je to možné.
Bez kvalitného manažmentu, ktorý rozumie špecifikám a náročnosti ošetrovateľskej praxe, nie je možné udržateľne motiváciu zamestnancov dosahovať.
Záver
Ošetrovateľská prax je neoddeliteľnou súčasťou zdravotnej starostlivosti. Je v princípe poskytovaná pacientom, resp. klientom, ktorí si často veľmi málo alebo vôbec nevedia pomôcť sami.
Všetky aplikovateľné požiadavky v súhrne robia z ošetrovateľskej praxe jedno z najnáročnejších povolaní. Preto je kľúčovou požiadavkou pre manažment v ošetrovateľstve vedieť kvalitný ošetrovateľský personál nielen získať, ale si ho aj udržať. Na to slúži špecificky zvolená motivačná stratégia, ktorá berie do úvahy všetky jedinečné aspekty toho povolania (resp. poslania).
Okrem štandardných stimulov vo vzťahu k zamestnancom, ako je otvorená komunikácia, pochvala a oceňovanie namiesto trestania, finančné a nefinančné ohodnotenie, vzdelávanie, je nevyhnutné zvoliť aj také špecifické stimuly, aby si každý pracovník v ošetrovateľstve zachoval a rozvíjal svoj ľudský, empatický prístup nielen (a predovšetkým) voči pacientovi, ale aj voči kolegom, vrátane podriadených zamestnancov.
V takom prípade je vysoká pravdepodobnosť, že dôjde k rýchlejšiemu vyliečeniu pacientov, ich vyššej spokojnosti a subjektívnemu pocitu šťastia zo zlepšenia ich stavu, skoršiemu návratu do zamestnania alebo k vnúčatám, a tým pomoci nielen ekonomike republiky, ale národu ako celku.
*Tento článok nebol ani sčasti napísaný s pomocou žiadnej AI
[1] Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o zdravotnej starostlivosti“).
[2] Ust. § 2 ods. 13 Zákona o zdravotnej starostlivosti.
[3] Ust. § 2 ods. 14 Zákona o zdravotnej starostlivosti.
[4] Ust. § 2 ods. 16 Zákona o zdravotnej starostlivosti.
[5] Ust. § 4 ods. 6 a § 7 ods. 1 písm. d) Zákona o zdravotnej starostlivosti.
[6] Ust. § 7 ods. 8 Zákona o zdravotnej starostlivosti.
[7] Ust. § 8 ods. 7 Zákona o zdravotnej starostlivosti.
[8] Ust. § 2 ods. 19 Zákona o zdravotnej starostlivosti.
[9] HADAŠOVÁ, L., FERTAĽOVÁ, T., ONDRIOVÁ, I. Motivácia zdravotníckych pracovníkov, str. 18. Grant journal. Zdroj: https://www.grantjournal.com/issue/0802/PDF/0802hadasova.pdf
[10] Tamže, str. 18.
[11] Tamže, str. 19.
[12] Tamže, str. 19.
[13] KOLLÁROVÁ, L. Motivácia ako nástroj manažmentu ľudských zdrojov v ošetrovateľstve. Diplomová práca. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava, Ústav zdravotníckych disciplín, 2017, abstrakt práce. Zdroj: https://opac.crzp.sk/?fn=detailBiblioForm&sid=5DE0BFAB99270C535D17BCD72595.
[14] Tamže, str. 18.